Študentské práce

Za krátkych osemnásť rokov života som sa stihla naučiť jednu vec, a to, že ľudia sú až smiešne hlúpi a ľahostajní. Vraví sa, že človek je najinteligentnejšia bytosť na našej planéte, no nie je tomu tak.  Možno vieme vypočítať obsah trojbokého hranola, či vo vete určiť zhodný prívlastok, no jedna vec sa akosi ostala vznášať nad našimi hlavami a nikto ju nebol schopný pevne uchopiť a vniesť do každodenného života. Zmenilo by sa niečo, ak by ju bol niekto chytil?

            Sme takí slepí, že nedovidíme ani na začiatok zajtrajšieho dňa. Nedokážeme si premietnuť následky dnešných činov na plátno zajtrajška a presne tak sa aj správame.  Čo sa môže stať, ak dnes vyhodím obal od Horalky do priekopy? Veď dva metre odo mňa leží rozbitý televízor! Všetky veľké veci sú následkom malých rozhodnutí. Čo ak aj vyhodený obal od sladkosti priviedol niekoho k otázke: „Čo sa môže stať, ak budem dlhé roky vypúšťať toxický odpad do lesného rybníčka?“

            Zemplínsky trojuholník smrti je územie medzi mestami Vranov nad Topľou, Michalovcami a Humenným. V tejto oblasti sa nachádzajú tri chemické podniky: Chemko Strážske, Bukóza Vranov a Chemlon Humenné, ktoré svojou činnosťou a hlavne nezodpovedným správaním vytvorili najzamorenejšiu oblasť na celom svete. Do odkaliska pri obci Poša sa štyridsať rokov vypúšťali rôzne toxické a jedovaté látky, napríklad arzén, či PCB látky. Prečo? Prečo by toto ľudia robili? Ako môže vidina peňazí tak ľahko prekryť detské tváre, ktoré musia vyrastať v tomto prostredí?

            Presne tak, ako človek, ktorý vyhodil obal do priekopy, ušetril niekoľko desiatok krokov k najbližšiemu odpadkovému košu, tak niekto ušetril milióny za správne zničenie týchto toxických látok. Je to strašne smutné a nepochopiteľné, no škoda je plakať nad rozliatym mliekom. Každý problém má aj svoje riešenie, ba dokonca niekoľko. Možnosť ignorovať tento problém je ten najjednoduchší spôsob, po ktorom podľa mňa siahol už nejeden kompetentný, no toto nie je správne riešenie. Môže však mať aj neriešiteľný problém východisko?

            Nad týmto rébusom si už určite lámalo hlavu nemálo múdrych a študovaných ľudí. Rôzne chemické reakcie a látky, ktoré v potoku pri Poši vznikajú,  sa laikovi a pozorovateľovi ani len nevedia správne vydrať z úst, nieto ešte, aby prišiel s nejakým logickým a správnym riešením. Možno je problém aj v tom, že to reálne nikto nechce riešiť a jednotlivé organizácie si to medzi sebou len pohadzujú, ako horúci zemiak. Kto by aj chcel zobrať pod svoje krídla tak rozsiahly a takmer neriešiteľný problém?   Prečo ešte nikto nezostavil tím, ktorý by sa zaoberal iba odkaliskom v Poši? Prečo ešte stále existuje to šesťkilometrové potrubie, ktorým tam celé desaťročia prúdili jedy? Toľko otázok, ktoré majú v podstate jednoduché odpovede. Stavím sa, že aj odborníci, kapacity zo zahraničia by mali záujem podieľať sa na čomsi, tak zložitom, čo by mohlo ešte obohatiť ich znalosti.

            Ja som sa o tom toxickom probléme dozvedela len prednedávnom, a viem, že veľa, ba väčšina mojich rovesníkov o tom vôbec netuší, aj napriek tomu, že  v tomto trojuholníku smrti žijeme celý život. Ak sa o problém nikto nezaujíma, alebo o ňom ani nevie, nikdy sa nevyrieši. Taktiež je pravda, že čo sa stalo sa už neodstane a nám nezostáva nič iné, len šíriť osvetu. Upozorniť na katastrofálnu situáciu v Poši a okolitých dedinách a zabrániť tomu, aby sa čosi také dialo aj naďalej.

            Dá sa toho robiť toľko! Exkurzie, ak je to, samozrejme, bezpečné, rozhovory s obyvateľmi, ktorí sú vážne postihnutí toxickým prostredím, v ktorom žijú, prednášky, výskumy, hocičo, čo by upovedomilo ľudí o tejto katastrofe a zabránilo by ďalšej. V škole sa učí o svetových vojnách aj preto, aby sa mladým ľuďom pripomenulo to utrpenie a devastujúce následky vojny a aby sa aj takouto cestou zabránilo vypuknutiu ďalších. Prečo sa o tejto biologickej katastrofe mlčí?

            Ľuďom treba neustále pripomínať, že planétu máme len jednu, žiadne peniaze nekúpia inú, ďalšiu, ktorú by sme za pár rokov mohli zničiť tiež. A tak sa naskytá jediné riešenie, zabrániť ďalšej katastrofe. Vytĺcť z hláv ľudí tú hlúposť a ľahostajnosť, nahradiť ich vedomím, že musíme urobiť všetko preto, aby naše deti mohli behať po zelenej tráve a nemuseli sa strachovať o posledné zásoby pitnej vody.

Na Kyjevskom potoku, tiež blízko obcí z najviac postihnutej oblasti, sa začala tvoriť toxická biela pena. Z diaľky pripomína sneh, či oblaky spustené až na zem. Ktoré dieťa, túlajúc sa z dlhej chvíle po lese, by sa nechcelo dotknúť neba?   

Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.

Gabriela Spišáková, III.B